Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Z čarodejníckej histórie- 4. kapitola

23. 2. 2009

Sídlo šľachtickej rodiny v Etmistry bolo už dlhé roky opustené. Trvalo to odvtedy, čo sa po zvláštnych udalostiach v neďalekej dedinke gróf aj s manželkou a jediným synom odsťahovali na panstvá v Itálii, ktoré dostala jeho žena do vena. Bol presvedčený, že sa do Británie viac nevráti. Všetky jeho zámery sa však zosypali v jednom okamihu. Jeho žena zomrela pri pôrode a s ňou aj jej dieťa. Jeho majetky prevzal násilím do správy jeho švagor a jemu a jeho vtedy štrnásťročnému synovi milostivo ponechal malý domček pod hradbami. V tom dome dožil gróf posledné dni svojho života. Umrel od hladu a zimy, hrdý, neschopný zmieriť sa s niečím, o čom sa jeho syn nikdy nemal dozvedieť. Stihol mu však prezradiť, že je čarodejník a požiadať ho, aby sa vrátil do Británie.

 

Tento chlapec teraz stál na kopci nad Etmistry a táto príhoda sa mu vynárala v hlave stále dookola. Jeho otec mu niečo zatajil. Ale bol si istý, že práve tu, v svojom rodisku, nájde druhý koniec zamotanej nite, ktorá smerovala k nemu. Schátraná veža síce zatiaľ sľubovala iba množstvo práce, no pre čarodejníka nebolo až tak ťažké pozliepať z úlomkov skladačku. Či už to boli trosky veže, alebo úlomky ľudských spomienok, bol odhodlaný.

 

Pár dní na to sedel v drevenom kresle, otočený chrbtom ku kozubu a snažil sa zaplátať si dieru v plášti. Keďže to nevedel urobiť rukami, nemohol to ani vyčarovať, preto sa s tým trápil a nadával. Konečne sa otvorili padacie dvere v strede veľkej okrúhlej miestnosti. Objavila sa v nich Charlotte, celá zasnežená, pretože vonku zúrila fujavica.

„No?“ Spýtal sa jej naoko nezaujato.

„Aj ja ti prajem pekný večer,“ povedala a vytriasla si z vlasov sneh. Sadla si na stoličku ku kozubu a dala si dolu premočený plášť.

„Najväčšie problémy tuším boli s tunajším farárom. Verí, že sme spojení s diablom a nahuckal proti nám celú dedinu. Ale ja som ho presvedčila o tom, že sme veľmi zbožní a pozvala som ho k nám, sem do veže. Zajtra príde. Ktovie, možno nás bude chcieť vyskúšať, aby zistil, či nie sme posadnutí.“

„A čo si mu povedala, kto sme?“

„Povedala som mu pravdu, ako si kázal, že si bývalý majiteľ hradu, gróf z Etmistry a že si dosť bohatý, preto si si zohnal množstvo sluhov, ktorí mali tento palác postaviť za niekoľko nocí, aby vyvolali hrôzu v obyvateľoch. Že som tvoja dcéra a že žiadnu inú rodinu nemáme. Stačí?“

„No, veď snáď áno. Zajtra musíme obstáť, lebo ináč z nikoho nič nevytiahneme. Rozumieš?“

Zatvárila sa, ako by mu chcela niečo odvrknúť, ale potom sa spamätala a sklonila hlavu. „Áno, otče.“

 

Okolo obeda nasledujúceho dňa zabúchal na dvere veže farár z Etmistry. Bol to muž v stredných rokoch, obyčajného zjavu. Charlotte mu otvorila. „Vitajte, dôstojný pane. Už sme vás čakali,“ povedala úctivo, ale so vztýčenou hlavou a odstúpila odo dverí.

Obed prebehol pokojne. Rozhovor plynul bez trápnych chvíľ mlčania, sčasti aj preto, lebo pán domu mal výcvik šľachtica- a k tomu patrilo aj to, že sa vedel s kýmkoľvek baviť na akúkoľvek tému. Kňaz sa nenápadne vypytoval na minulosť terajšieho grófa z Etmistry, čo robil, kým bol v Itálii, čo sa stalo s jeho manželkou a prečo sa vrátil a na jeho plány s  panstvom a Richard mu, ako si v noci rozmyslel, rozpovedal všetko -vlastne, takmer všetko. Richard totiž odmietal akékoľvek klamstvo či zmenu identity: hovorieval, že ak vlastným jazykom, pod vlastným menom, nedokáže vyriešiť, čo potrebuje, nestojí za nič. To, že zmena výzoru a vydávanie sa za vlastného otca do tejto kategórie patria tiež, mu však ušlo.

Po jedle sa farár odobral domov. Pri odchode ho Charlotte, ktorá počas rozhovorov musela mlčať, ako sa na správnu dcéru patrí, požiadala, aby jej zadovážil nejakých sluhov, čo jej on ochotne prisľúbil a odišiel a noví majitelia hradu si vydýchli. Konečne im už nikto nebráni v tom, aby tu pokojne žili.

Na ďalší deň sa vo veži objavila hŕstka ľudí, ktorí sa prišli sa ponúknuť za sluhov. Od tohto dňa teda žili gróf z Etmistry a jeho dcéra ako praví šľachtici, na znovu vystavanom hrade, chodili na poľovačky a študovali. Nikdy však nikoho nenavštevovali a táto skutočnosť im nakoniec pomohla poodhaliť ťažký závoj tajomstiev, ktoré, nech sa Cherry akokoľvek prefíkane vypytovala, nemohli odhaliť.

Počas fašiangov sa totiž jedna zo slúžok zmienila o plese, ktorý usporadúval pán vedľajšieho panstva. Veľavýznamne sa na svoju pani, ktorej bola aj s priateľkami zároveň aj spoločníčkou, pozrela a začala jej opisovať krásy každoročného plesu tamojšej šľachty. Opísala jej krásu množstva mladých pánov a bohatstvo vznešenej spoločnosti tak verne, že Charlotte na okamih videla pred sebou tanečnú sálu a zatúžila po tom, aby tam stála. Vtedy však druhá slúžka, staršia, drgla do svojej priateľky a začala jej niečo zúrivo vysvetľovať. To neušlo vnímavej Cherry, preto sa okamžite spýtala, čo sa deje a pozrela na ňu pohľadom, ktorý jej vravel, že má hovoriť pravdu. Dievčatá vedeli, že ich pani je milá, pokiaľ sa nehnevá, preto jedna začala, zdráhavo, ale predsa, rozprávať.

„Odpusťte,“ povedala najstaršia z nich, „domnievala som sa, že zmienka o susedných pánoch raní vašu milosť, ale vidím, že asi som sa zmýlila, tak mi prosím prepáčte.“

Cherry zaťala zuby od vzrušenia. „Je nejaký dôvod, prečo by mi mali naši susedia vadiť? Vrav!“

„No ja... váš otec nám zakázal hovoriť... Nechcem skončiť na šibenici...“

„Ubezpečujem ťa, že môj otec sa o tom nedozvie.“

„Nie, slečna, nemôžem.“

„Tak choď zavolať môjho otca.“

Dievča pribehlo o chvíľu a za ňou dôstojným krokom vošiel Richard.

„Tak, dcéra moja, o čom si so mnou chcela hovoriť?“

„Otče, dovoľte, aby som sa dozvedela dôvody, prečo ste odišli z Anglicka. Viem, že vás to ešte stále bolí, preto sa to chcem dozvedieť inou cestou. Dovoľte im, aby mi to povedali, prosím...“  počas celej reči naňho veľavýznamne pozerala. Richard našťastie pochopil.

„Je mi jedno, čo sa dozvieš, len s tým neobťažuj mňa. Máš pravdu, nechcem o tom hovoriť a nechcem ťa nikdy počuť spomínať to. Rozumieš?“

Charlotte naoko pokorne sklonila hlavu, no v srdci výskala od radosti. Richard zdanlivo nahnevaný odišiel z izby a slúžka začala rozprávať.

„Takže slečna,“ začala nesmelo. „Neviem, kto bola vaša matka. Ale grófova prvá manželka bola krásna žena pochádzajúca z tohto panstva. Jej manžel, váš otec, bol, vlastne je, Norman, ktorý sa do tejto dediny zatúlal náhodou a do vašej matky sa zaľúbil. Tá však v tom čase mala snúbenca, bohatého človeka z vedľajšieho panstva, ktorého nenávidela, preto zvolila radšej menšie zlo a požiadala svojho otca, aby ju vydal radšej za Normana. Obrovský majetok vášho otca nakoniec prevážil misku váh na jeho stranu a on si vtedy štrnásťročné dievča po svadbe odviedol so sebou. Po rokoch zomrel váš starý otec a na pohreb prišla aj jeho dcéra s manželom. Po pohrebe zatúžila grófka ostať žiť v svojom rodnom kraji. Tu sa im narodil najstarší syn, Wiliam, a po ňom druhý, Richard. Raz, krátko po pôrode sa vybrala pani grófka do lesa. Šla s veľkým sprievodom, vezúc sa v koči, keď sa zrazu zatiahla obloha a uprostred leta začalo snežiť a hrmieť. Sprievod sa rozutekal a mladá žena ostala sama. Vtedy jej cestu zastal jej bývalý snúbenec a... no, viete, bola krásna a... viete, čo sa stalo...“

Nastala chvíľa ticha, ticha, ktoré by sa dalo aj krájať. Charlotte si prikryla ústa. Bola si istá, že Richard počúva a ak nie, bude to ešte horšie, lebo mu to bude musieť povedať sama. Po chvíli ju však zvedavosť premohla.

„Čo sa stalo potom? Hovor ďalej...“

„No, grófka sa z toho nemohla spamätať, začala veľmi chorľavieť a keď sa na to jej muž už nedokázal pozerať, donútil ju povedať, čo sa stalo. Keď sa to dozvedel, celý od zúrivosti sadol na koňa, zverboval bandu povaľačov a spolu prepadli susedov hrad. Jeho ženu zavraždili, hrad vypálili a deti- dve dcéry a syna- predali do otroctva. Nikdy viac ich ich otec neuvidel. Gróf si to však neskôr strašne vyčítal a preto onedlho aj so ženou odišli a zaprisahali sa, že sa sem nikdy nevrátia.“

„A jeho starší syn? Wiliam? Čo je s ním?“

„Och, slečna, to vám už ja neviem povedať,“ pokrčila žena plecami. „O vašich bratoch som odvtedy nepočula. Ale do Itálie šli obaja...“

Charlotte sa zviezla do kresla. Sklonila hlavu a dlho premýšľala. Čo to je za človeka, ten ich sused? A svojimi činmi sa dokonca chváli...

Po dlhom čase sa prebrala na zaklopanie. Bola sama, slúžky šli po svojej robote. Spoza dverí sa ozval Richard. „Smiem vojsť?“

Prikývla. Z jeho hlasu vyčítala, že nepočúval.

„Prečo ty musíš byť vždy taký... čestný?!!!“ vykríkla zúfalo. „Teraz ti to musím opakovať ja a to... horšiu vec som v živote nepočula...“

Pri pohľade na jeho zhrozenú tvár si však vzdychla a začala rozprávať...

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.