Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Z čarodejníckej histórie

13. 10. 2008

Bol krásny, horúci letný podvečer a celá dedina akoby spala. Po vetre nebolo ani stopy a vzduch nad prašnou cestou sa tak chvel, že aj tí najodvážnejší a najusilovnejší, ktorí sa vybrali robiť na polia, sa rýchlo vrátili späť a ukryli sa vo svojich slamených chatrčiach. Všade vládlo ticho, nebolo počuť dokonca ani kladivo kováča, ktorý pracoval aj za horúčav. Na obzore sa však už zbierali mraky, ktoré boli predzvesťou veľkej búrky.

Zrazu sa otvorili dvere na jednej z tých najúbohejších chalúp, ktoré stáli na kraji dediny a ozval sa krik. Malé dievča vybehlo z dverí na dvor  a len tesne ho minula metla, ktorú po nej hodila stará ženská príšerného vzhľadu. ,,Tak, tu máš!!! A prac sa odtiaľto, ty striga jedna! Ešte by si mi sliepky začarovala alebo niečo ešte horšie urobila! Vypadni!!!“

Posledné slová zakričala tak nahlas, že keby neboli ľudia z dediny na takýto výjav z tejto chalupy zvyknutí, zbehli by sa sem všetci. Lenže dnes to bolo trochu iné. Babizňa sa neuspokojila s hodením metly po dievčatku, ale otvorila vráta na dvor a vypustila odtiaľ psy -dva veľké zúrivé vlčiaky. Prikázala im chytiť ju.

Nešťastnica, len čo si uvedomila, čo sa deje, sa rozbehla rýchlosťou behu dospelého človeka, no aj tak nemala šancu. Psy ju dobehli na veľkej lúke za dedinou a skočili na ňu. V poslednej chvíli sa poobzerala okolo seba, ale pomoc neprichádzala. Vlastne, v čo mohla dúfať taká hriešnica, ako je ona? Tak jej to totiž stále vtĺkala do hlavy žena, ktorá ju vychovala a ktorá si hovorila jej matka.

Bolesť ju prerušila v jej chmúrnych úvahách. Áno, už je to tu. Zomiera. Taká mladá, ale nikto za ňou nebude smútiť. Pes sa jej zahryzol do nohy  a druhý sa na ňu práve vrhal. V tej chvíli ho však niečo odhodilo dozadu a s ním aj jeho druha. Dievčatko sa poobzeralo okolo seba, ale nikoho nevidelo. Tesne predtým, ako omdlelo, uvidelo iba, ako psy zviazali reťaze, ktoré sa tam zjavili len tak, zo vzduchu...

Keď sa prebrala, bola už hlboká noc. Ležala v lese, ktorý nepoznala a neďaleko nej stál chrbtom otočený muž, ktorý niečo varil. Nechápala, čo sa deje a bola vystrašená. Pokúsila sa postaviť, no rana v nohe ju strašne zabolela. Okrem toho mala doráňané celé telo, aj keď krv nikde nevidela. A keď pozrela dolu, bola šokovaná. Žiadna rana tam už nebola. Namiesto nej tam mala už iba opuchnutú, hnusne boliacu jazvu.

Na zvuk pohybu sa muž otočil a podal jej do ruky drevenú čašu, z ktorej sa parilo. ,,Vypi to, bude ti po tom omnoho lepšie.“ Zobrala ju do ruky, ale nepila. „Ach, neboj sa,“ zasmial sa, „nechcem ťa otráviť,“ a ako dôkaz si z tej čaše trochu odpil. To jej stačilo, aby urobila to isté.

„Tak, a teraz mi, prosím, povedz všetko o sebe. Ako sa voláš?“

„Charlotte“ znela odpoveď.

„A koľko máš rokov?“

„Deväť.“

 

Chvíľu bolo ticho, no muž, vlastne chlapec, lebo mohol mať tak najviac dvadsať, dlho nevydržal. Vyzeralo to, akoby sa jej chystal položiť otázku, na ktorú nesmierne túžil poznať odpoveď už veľmi dlho.

„Vieš čarovať?“

Pozrela sa naňho ako na blázna. „Čarovať? Robíte si zo mňa srandu?“

„Nie, nerobím, vážne. Veď tie psy si odhodila ty svojimi kúzlami. A neboj sa, na tom nie je nič zlé. Aj ja som čarodejník.“

„Ja??? Mojimi kúzlami? Ale veď ja neviem čarovať! Čary, to sú predsa dohody s diablom: my mu sľúbime svoju dušu a on nám zato bude pomáhať! To by som ja nikdy neurobila!“

„To sa len tak hovorí. To, čo si opísala, je čierna mágia. Lenže okrem nej existuje ešte ďalší druh mágie: biela mágia. Je to vlastnosť, ktorú nemá veľa ľudí a ktorá im umožňuje...“

„Čo umožňuje?“

„No, ja vlastne ani neviem, čo s pomocou mágie dokážeme robiť. Trochu som sa dal uniesť. V každom prípade, teba zachránila tvoja mágia. Zľakla si sa a začala si využívať svoje magické schopnosti. Psy odhodilo nabok a ja som ich zviazal, tiež kúzlami. Tak už mi veríš?“

„No... Trochu. Ale prečo som tie schopnosti nemohla použiť už skôr? Prečo až teraz?“

„Vieš, myslím, že si ich už použila aj niekedy predtým, len si sa snažila vysvetliť si to nejako inak.“

„Aha,“ povedala a zamyslene si ľahla do trávy. Bolo to príliš šokujúce na to, aby tomu len tak uverila. Ale predsa... Prečo ju volala jej matka strigou? Len tak pre nič za nič asi nie. Na to isté myslel zrejme aj jej záchranca, lebo sa jej zrazu spýtal: „Kto na teba poštval tie psy? A prečo?“

Vzdychla si. „Moja matka. Poslala ma nakŕmiť sliepky a ja som sa začala trochu hrať s kuriatkami. Jedno mi vypadlo z ruky. Malo iba pár dní a zabilo by sa. Ale nejako zamávalo krídlami a nič sa mu nestalo. Moja mama to videla a vyhodila ma z domu, že ona čarodejnice chovať nebude.“

 

Chvíľu bolo ticho. Čarodejník si ju ticho prezeral. BObrázokolo mu jej ľúto. Mala dlhé hnedé kučeravé vlasy, hnedozelené oči, na Talianku príliš tmavú pleť a bola veľmi vychudnutá. Zrejme celý deň bez jedla nebol pre ňu výnimočným trestom. Myslel na svoje detstvo v tom veku. Vtedy ešte mal rodičov a žil si dobre. Netušil, kto je. Až keď otec umieral, povedal mu, že je asi posledný čarodejník na svete a že sa má vydať na cestu do rodného Anglicka, aby zistil, či niekde nežijú ešte nejakí čarodejníci. Navštívil všetky miesta, o ktorých mu otec vravel, že sa tam stretávali. Hľadal čarodejníkov, no nenašiel ich. Cítil tam prítomnosť mágie, no nedokázal ju v sebe vyvolať. A keď bol už plný beznádeje a samoty, našiel ju! Prvého čarodejníka okrem seba! A bolo to ešte dieťa! To znamenalo, že čarodejníci sa môžu narodiť aj v tejto dobe. Že ich doba ešte nezanikla. Príjemné zadosťučinenie po dvoch rokoch márneho blúdenia. Rozmýšľal, čo z toho by jej mal povedať. Rozhodol sa, že všetko. Ak chcel, aby mu pomohla, musel jej to povedať. Ale mohla mu vlastne nejako pomôcť? Zrejme nie, keďže ani ona nebola schopná dobrovoľne čarovať. Tak ako on, keď videl, že psy idú roztrhať prvú čarodejnicu, ktorú našiel, čarovala náhodou. Radšej jej nepovie nič, veď predsa budú mať ešte dosť času.

 

Keď sa Charlotte ráno zobudila, prvé slová, ktoré povedala, boli: „Myslím, že už vám verím.“

Musel sa nad tým iba pousmiať. „To som rád, ale bol by som rád, keby si mi tykala. Mám iba pätnásť rokov. Volaj ma Richard, dobre?“ Prikývla a usmiala sa. „Čo teraz budeme robiť?“

„No, ...Vieš, pôjdeme hľadať ďalších čarodejníkov.“

„Akých?“

,,Predsa normálnych, ostatných čarodejníkov.“

,,Ich je viac?“

„Áno, len ich treba nájsť.“

„A vy to viete?“

„Povedal som ti, aby si mi tykala. Mám určité predstavy a tušenia, ktoré treba overiť. Budeš už schopná kráčať?“

„Budem. Prečo sa mi noha tak rýchlo zahojila? Ty si mi ju vyliečil?“

„Áno, aj nie. Pomohla si mi.“ Nedodal, že mu pomohla tým, že sa bál, aby nezomrela, lebo bola prvá čarodejnica, ktorú našiel. Nechápal, kde sa v ňom berie takéto tajnostkárčenie, lebo bol vždy čestný, priamy a úprimný. Len sa postavil, pomohol aj jej na nohy a zbalil (rukami) celé svoje imanie. Kotlík, čašu, jednu lyžicu, nôž a prikrývku. Mohli sa vydať na cestu.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Samo, 20. 9. 2010 10:34)

veľmi pekné...

a ko sa stat carodejnikov

(kristian, 13. 9. 2010 18:14)

to vje carovat a bi mi napisal na pokec na toto
kristian711 napis a chcem sa stat carodejnikom hej

Inka,

(Dorotka (cherry), 21. 3. 2009 21:32)

nevydala som, ale veľmi by som chcela. Bol by to román z doby 17. storočia, dej mám aj vymyslený a mám už niečo aj napísané, pár ľudí to čítalo, ale myslím, že mám ešte málo skúseností na to, aby som písala knihu naozaj(mám 15), takže snáď niekedy keď budem staršia.

Vydali ste knihu?

(Inka, 19. 3. 2009 17:42)

Pozeram si Vašu stránku po prvý krát a som vážne zvedavá,hrala ste sa myšlienkou vydať knižku?Alebo už dáku vydanú máte?A keď áno pod akým nadpisom?

paráda

(norika, 1. 2. 2009 20:09)

pokracuj, mas talent

uuzzasne

(monita, 29. 11. 2008 20:31)

Ved jedno krajsie ako druhe. Teda fantasticke.TO je talent