Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Obyvatelia Tuniska

7. 10. 2008

5. Socioekonomická charakteristika

 

5.1.História a Kartágo

 

Územie Tuniska bolo osídlené už v dobe kamennej. Od štvrtého tisícročia pred naším letopočtom sa tu usadili berberské kmene, ktorých potomkovia žijú na juhu krajiny dodnes.

Veľmi významnú úlohu mal v histórii Tuniska príchod Feničanov. Bol to semitský kmeň z pobrežia Libanonu, ktorý sa zaoberal prevažne obchodom. Na pobreží Stredozemného mora zakladal osady, napríklad Gades(Cádiz), Utiku, alebo Kartágo.

 

 
Kartágo

Vznik mesta:Dcéra ilýrskeho kráľa Ellisa sa veľmi mladá vydala za istého Feničana menom Sychaeus. Keď zomrel jej otec, jej brat Pygmalion z túžby po bohatstve zabil svojho švagra a mladá Ellisa zostala vdovou. Tajne opustila svoj domov a  s malou družinou odišla hľadať nový domov. Pristála na území dnešného Tuniska s  tým, že tu zostane natrvalo. Podľa berberských zákonov však mohli cudzinci vlastniť na ich území iba toľko pôdy, čo sa zmestilo pod volskú kožu. Didó, ako neskôr Ellisu volali bola však veľmi múdra žena a prešla Berberom cez rozum. Dala narezať kožu z vola na tenulinké prúžky a tie naukladala po obvode pozemkov. Týmto činom získala veľké pozemky, berberský štát kapituloval a krásna Didó, čo v preklade znamená ”blúdna” založila mesto Kart Hadašt, nové mesto, neskoršie Kartágo. Bolo to veľmi dávno, v roku 814 p. n. l., ale pozostatky tohto mesta má človek možnosť vidieť ešte aj dnes. V dobe svojho najväčšieho rozmachu malo Kartágo okolo 700 tisíc obyvateľov a jeho zakladateľka sa čoskoro stala prvou kráľovnou. Jedna z mnohých legiend, ktoré o Kartágu existujú, hovorí, že Didó žila zmierená zo svojim osudom ostať navždy sama, až do chvíle, keď sa objavil utečenec z Tróje, istý Aeneas. Kráľovná Didó ho prijala vo svojom paláci, ako sa na návštevu patrí. On jej vyrozprával svoje starosti a zdržal sa dlhšie ako sa u návštevy zvykne, bolo to vraj niekoľko mesiacov. Medzi oboma sa zrodila veľká láska a Didó začala dúfať, že sama predsa len nezostane. Avšak Aeneas po mesiacoch strávených v Kartágu odišiel založiť mesto Rím a Didó nezmierená svojím osudom, vidiac jeho lode, ktoré sa vzďalovali od afrických brehov, prebodla sa mečom, ktorý je daroval a  skočila do plameňov horiacej hranice. Tak skončila veľká a nenaplnená láska krásnej kartágijčanky k  mužovi z Tróje. Didó sa stala skutočnosťou, legendou svojho národa, čo určite dokazujú mnohé vykopávky nájdené v tomto meste. Keď však porovnávame skutočnosť udalostí, mnohé veci nesedia, lebo z histórie vieme, že pád Tróje sa datuje okolo roku 1 300 p.n.l a o založení Kartága sa hovorí v roku 814 p.n.l, takže časový posun rokov je veľký. Aj napriek týmto nezrovnalostiam v čase vám však legendu o krásnej Didó s dávkou vážnosti a pôsobivosti porozpráva každý miestny sprievodca.

Odvtedy moc a bohatstvo Kartága vďaka obchodu narastali. Rimania za to Kartágincov nenávideli a výsmešne ich nazývali Púnmi. Preto sa aj vojny, ku ktorým došlo, nazývajú púnske.

Prvá punská vojna prebehla v rokoch 264-241 p.n.l.- vojna o Sicíliu. Bojovalo sa o oblasti Syrakúz, v oblasti dnešného Palerma. Potom sa boje preniesli na sever Afriky. R. 241 p.n.l. rozhodli Rimania námornou bitkou pri Aegatských ostrovov vojnu vo svoj prospech.

V rokoch 218-201 p.n.l. prebehla druhá púnska vojna. Kartáginci po porážke budovali vojenské pozície – kartáginsky vojvoda Hamilkar Barkas ( prezývka Blesk), ktorý v záverečnej fáze prvej púnskej vojny viedol boje na Sicílii a útočil na pobrežia Talianska, rozširoval teraz kartáginské držby na Pyrenejskom polostrove ( v Hispánii). Po jeho smrti veliteľskú funkciu prevzal jeho dvadsaťpäťročný syn Hannibal. Ten s celou armádou a hlavne so slonmi prešiel Pyreneje a Alpy a objavil sa na severe  Talianska. Pochod bol veľmi obtiažny a Kartáginci utrpeli citeľné straty. V Pádskej nížine sa však na ich stranu pridali keltské kmene.V r. 217 p.n.l. sa s Rimanmi stretol pri Trasimenskom jazere. Hannibal netiahol na Rím, ale vydal sa do južného Talianska ( chcel dobyť Capuu). V r. 216 p.n.l. porazil Rím pri Cannae, zničil jeho vojsko a Rím sa ocitol na pokraji rozdrvenia svojej moci. Až v r. 212 p.n.l. sa Rimania zmocnili Syrakúz a v r. 211 p.n.l. znova ovládli Capuu, pretože Hannibalov brat Hasdrubal mu neprišiel na pomoc. V r. 207. pn.l. bol Hasdrubal v Umbrii zabitý.

Finále druhej punskej vojny prichádza po r. 204 p.n.l., keď Scipio vylodil svoje vojsko v severnej Afrike. V bitke pri Zame r. 202 p.n.l. utrpel Hannibal prvú, ale rozhodujúcu porážku v priebehu druhej punskej vojny. V r. 201 p.n.l. bol potom uzavretý mier. Kartágo bolo zabavené všetkých držieb  mimo severnej Afriky. Bez dovolenia Rimanov nesmelo ani bojovať. Rimania potom v r. 197 p.n.l. vytvoril v Hispánii dve nové provincie. Scipio oslavoval v Ríme triunf a obdržal čestné prijímanie Africanus.

V rokoch 149-146 p.n.l. sa odohrala 3. púnska vojna. Kartágo bolo po troch rokoch obliehania úplne zničené. Horelo 16 dní a nocí a nakoniec bolo poskypané aj soľou, aby na jeho mieste sa už nič neurodilo, pretože rímski senátori nezniesli silu a slávu, ktorou sa preslávilo. Skoro však zistili, že poloha Kartága je veľmi dobrá a preto ho r. 122 p.n.l. znova vystavali. Z týchto čias sú známe Antoniove kúpele. Sú najvýznamnejšou rímskou pamiatkou, ktorá sa nachádza mimo mesta Rím. Objekt mal stovky miestností, boli tu vodné aj parné kúpele s odpočivárňami, ale nachádzali sa tu aj spoločenské miestnosti. Dnes sa z nich už zachovalo iba veľmi málo, prízemné múry, pretože zvyšok sa rozobral v minulých storočiach na stavebný materiál.

Obdobie Rímskej nadvlády trvalo približne 600 rokov, počas ktorých krajina prekvitala. Vzhľadom na blízkosť Svätej Zeme tu dokonca v štvrtom storočí bolo kresťanstvo aj štátnym náboženstvom.

Po rozpade ríše rímskej obsadzujú túto oblasť Vandali, germánsky kmeň z Jutska, ktorý žil v Andalúzii (Vandaluzia). V r. 439 vytvorili nezávislé kráľovstvo s hlavným mestom Kartágom. Vláda Vandalov dokázala za necelých sto rokov zničiť to, čo Rimania budovali pracne šesť storočí. Obyvatelia Tuniska o vandalskej tyranii dodnes hovoria ako o tom najhoršom, čo ich kedy postretlo.

V r. 534 dobyl tieto územia pre Byzantskú ríšu Justiniánov vojvoda Belisarios. Ani krátka byzanská nadvláda však krajinu príliš neukľudnila. Až vznik islamu a jeho agresívny rozmach z Arabského polostrova znamenal ďalší zásadný obrat v dejinách krajiny. Expanzia Arabov, ktorá začala r. 632, pokračovala západným smerom a v r. 642 donútila Byzantíncov k ústupu.

O ďalších päť rokov  neskôr zahájili Arabi ďalšie ťaženie do Tuniska a za podpory pôvodného berberského obyvateľstva dosiahli r. 669 oblasť dnešného Keirouanu, kde bol na príkaz veliteľa Sidi Ogba ben Naffí postavené sväté mesto moslimov – Keirouan. Z tohto mesta sa stalo štvrté z najposvätnejších miest islamu – po Mekke, Medine a Jeruzaleme.

Od r. 661 bolo Tunisko súčasťou islamskej ríše Umajjovcov. Toto obdobie predstavuje vrchol arabských výbojov. Ich ríša však bola zložená z mnohých malých národov a národností, preto postupne zanikla.

Vládnúca dynastia Umajjovcov  bola v roku 750 vyvraždená – až na jediného člena rodiny, ktorému sa podarilo utiecť. Ich miesto zaujali Abbásovci. Najdôležitejším panovníkom z tejto dynastie bol Harún Ar-Rašíd, známy z Tisíc a jednej noci. V r. 800 prestal abbásovký guvernér Ibrahím ibn-al-Aghlab uznávať bagdadského kafíra a prehlásil sa za hlavu samostatného štátu.

Za vlády dynastie Aghlabovcov sa začali prejavovať náboženské rozpory-vedľa ortodoxných sunnitov vznilo opozičné šiítske hnutie. Medzi rokmi 800 a 1228 sa hovorí o tzv. Hilláskej invázii, čo bol útok kočovníkov, ktorým padla za obeť celá krajina. V r. 1057 bol dobytý i Keirouan. Situáciu využili Normania, ktorí v tej dobe obsadili stredozemné pobrežie až k oblasti Tripolisu.

Až v roku 1228 sa dostáva k moci Banú Havs, zakladateľ najvýznamnejšej stredovekej dynastie. Jednalo sa o berberskú šľachtu, ktorá sa r. 1253 prehlásila za kafírov. Ich ríša obsahovalo i značnú časť dnešného Alžírska, hlavným mestom bol Tunis. Táto dynastia zaznamenala prvý kultúrny a hospodársky rozmach od pádu Rímskej ríše.

Pád ich ríše spôsobila turecká invázia.V roku 1534 síce Tunisania vyhrali prvú vojnu vďaka pomoci španielskeho kráľa Karola V., ale za toto víťazstvo zaplatili vlastnou nezávislosťou. Celá ríša sa stala španielskym protektorátom. Keď sa však Turci v r. 1574 vrátili, nedokázali sa už Tunisania ubrániť a krajina sa stala osmanskou provinciou. Vládol tu paša menovaný sultánom, značnú moc mal však vrchný veliteľ vojska – bej. Od roku 1631 Muradovci získali funkciu beja dedične a veľmi rýchlo sústredili do svojich rúk moc v krajine.

V r. 1705 vzniká nová bejovská dynastia – Hussejnov ben Alí, ktorí vlastne budovali nezávislý štát. Pod ich vládou krajina začala opäť rozkvitať. Bejovia však žili prepychovým životom, a preto na začiatku 19. storočia začala v Tunisku hospodárska kríza. Štát sa zadĺžil predovšetkým voči Francúzsku. V r. 1861 vyhlásil bej Mohammed as-Sádik občiansky kódex, podľa ktorého prešla zákonodarná moc na Najvyššiu radu, čo bol akýsi 60 – členný parlament.

V marci 1881 napadlo Francúzsko Tunisko, ktoré bolo 12. mája nútené kapitulovať a stať sa francúzskym protektorátom. Do krajiny ihneď prišli francúzske banky a určovali beh celého tuniského hospodárstva, Začali sa budovať predovšetkým komunikácie ( cesty, železnice, prístavy), po ktorých odchádzalo z všetko bohatstvo. V  krajine začal hlad a  ľudia sa snažili o samostatnosť.

Za druhej svetovej vojny slúžilo Tunisko ako dôležitý most pre spojeneckú inváziu do Talianska. Bezprostredne po vojne bol obnovený francúzsky protektorát.

Nezávislosť začalo Tunisko získavať až od leta 1954 a 20.marca 1956 bol v Paríži definitívne podpísaný protokol o nezávislosti Tuniska ako konštitučnej monarchie.

O rok neskôr sa Tunisko stáva republikou s prezidentom Habibom Bourgibom. Tento muž totiž mal najväčšie zásluhy o nenásilne odtrhnutie Tuniska od Francúzska – napr. Alžírsko takéto šťastie nemalo. Bourgiba dal v každom guvernoráte vystavať školu a nemocnicu, oddelil náboženstvo od zákona a zrovnoprávnil ženy s mužmi. Aj napriek tomu však bolo obdobie jeho vlády stále ešte vládou jedného muža. Až po jeho odchode z politickej scény r. 1987 začínajú zmeny, vedúce k pluralitnej spoločnosti.


5.2.Obyvateľstvo

 

5.2.1. Obyvateľstvo

 

Rast počtu obyvateľov

Odhady z konca 19. stor.

1958

1966

Sčítanie ľudí v r.1975

2000

2006

1 200 000

3 782 000

4 458 000

5 588 209

9 536 700

10 075 000

 

V Tunisku žije 10 075 000 obyvateľov(2006).  Hustota zaľudnenia je priemerne 63 obyv./km2. Ročný prirodzený prírastok sa pohybuje okolo 2 %. Nezamestnanosť je 14,3%(2003).
Stále trvá pomerne vysoká úmrtnosť predovšetkým u detí. V roku 1966 z 1000 obyvatelov na prvý rok veku pripadalo 42 úmrtí a 58 mladých ludí umieralo pred dovršením 20 roka života.Tuniské obyvateľstvo je velmi mladé  - 51% obyvateľov je mladších ako 20 rokov. Obyvatelia od 0 do 14 r. tvoria 29%, od 15 do 64 r. tvoria 65% obyvatelia nad 65 r. 6%. Stredná dĺžka života u mužov je 72rokov, u žien 75 rokov

V mestách žije 61% obyvateľov. Hustota zaľudnenia sa, keď postupujeme na juh, zmenšuje, na sahare žije 0-1 obyvateľ/km2, naopak, na severe je to až 100 obyv/km2.

97% obyvateľov je arabskej a 1% berberskej národnosti. Kedysi tu žilo desať krát viac Francúzov a Talianov ako teraz, ale po roku 1956 väčščina z nich opustila krajinu.


5.2.2.Náboženská štruktúra

 

                                               5.2.2.1.Náboženstvo v Tunisku

 

98% obyvateľstva tvoria moslimovia. Židia tvoria1% a kresťania tiež - kresťanov je približne 20 000 a židov 10 000. Jediný kresťanský kostol nájdete v Tunise. Najdôležitejším mestom islamu v Tunisku je Keirouan. Nachádza sa tam najstaršia tuniská mešita, ktorá je zároveň jednou z najstarších na svete. V rámci propagácie tohto mesta sa hovorí, že keď ho sedem krát navštívite, vyrovná sa to návšteve Mekky, čo však vôbec nie je pravda.

Tunisko je vďaka prezidentovi Habibovi Bourgibovi krajina veľmi tolerantná. Jednou z jeho najdôležitejších reforiem bolo, že oddelil náboženstvo od zákona. Aj keď niektoré zákony stoja na islamskej morálke, politika a súdnictvo sa podobajú skôr Európe, ako Afrike. Zrovnoprávnil ženy s mužmi a vďaka tomu môžme na uliciach stretnúť omnoho viac žien, ako v iných arabských krajinách, aj keď možno nie toľko, ako u nás. Každá žena si môže vybrať, či chce nosiť burku(odev, ktorý ženu celú zahaľuje), alebo nie. Najviac žien, väčšinou mladších, volí kompromis medzi tým. Chodia oblečené tak ako európanky, možno nie až tak vyzývavo, na vlasoch majú šatku a kúpu sa v tričkách na ramienka a sukniach po kolená, urobených zo šatiek(pravdaže, pod tým majú aj plavky). Ženy, ktoré nosia burku, sa v nej aj kúpu. Teraz je už však v pohode možné stretnúť na ulici ženu v minisukni. Je zakázané vstupovať do škôl a na úrady v burke. Väčšina žien nechodí do práce, ale keď chcú, môžu pracovať a majú rovnaké pracovné podmienky ako muži. Majú volebné právo a najčastejšie pracujú v školstve a lekárstve.

Podobné zmeny postihli aj iné oblasti života. Teraz už k rozvodu nestačí to, že muž pred svedkami trikrát povie žene „vyháňam ťa“, ale treba k tomu súdne rozhodnutie. Taktiež bola zrušená polygamia. Podľa koránu môže muž mať najviac štyri manželky, ale musí všetkým zabezpečiť rovnaké životné podmienky a musí ich mať všetky rovnako rád. Keďže to je vlastne nemožné, v Tunisku sa teraz môžu uzatvárať len monogamné manželstvá. Muži, ktorí mali viac manželiek pred zavedením tohto zákona, sa s nimi nemusia rozvádzať, ale nesmú si už brať ďalšie ženy.


5.2.2.2.Charakteristika islamu

 

Založil ho Mohamed a jeho hlavnou knihou je korán. Okrem neho existuje ešte sunna. Rozpráva o živote a činoch Mohameda. Podľa toho sa moslimovia delia na šiítov, ktorí uznávajú len korán a sunnitov, ktorí uznávajú aj sunnu. V tunisku tvoria drvivú väčšinu sunnitskí moslimovia.

Podmienky, toho, aby človek bol moslimom:

1)      Viera v Alaha, Mohameda, korán , nebo, peklo,... – moslimovia odriekajú formulku: „Niet boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok.“

2)      Päť krát denne modlitba - ráno, na poludnie, okolo piatej, pri západe slnka a neskoro večer

3)      Dodržiavanie pôstu – Ramadánu –od východu do západu slnka nesmú jesť

4)      Dávanie almužny – každý moslim musí odovzdávať chudobným časť svojich príjmov. To, koľko má kto odovzdávať, je určené v koráne.

5)      Raz za život musí vykonať púť do Mekky a Mediny

Na rozdiel od iných arabských krajín v Tunisku nemajú voľno v piatok, ale v nedeľu – to je vplyv francúzskej kolonizácie. V piatok idú moslimovia do práce a potom do mešity. Pred modlením si musia poumývať všetky otvory na tele(preto sú aj v kabínkach na toaletách sprchy). Do mešity môžu vojsť aj ženy, ale modlia sa oddelene od mužov, aby ich nerozptyľovali a aby ich namiesto modlitby muži nepozorovali. Modlenie v mešitách pozostáva z rôznych fyzických úkonov. Najskôr stoja s rukami prekríženými cez prsia, potom ruky vztýčia pred seba a pravú vložia do ľavej. Predklonia sa. Kľaknú si na zem a čelo položia tiež na zem. Potom si sadnú na päty a na záver sa opäť postavia. Popritom sa, samozrejme, modlia. Takýto rituál robia niekoľko krát za sebou a počas Ramadánu sú to schopní vykonať aj 27- krát za sebou.  Do mešity je „nemoslimom - džaurom“ vstup zakázaný.

Vežička na vrchole mešity sa nazýva minaret. Z nej kedysi muezín zvolával veriacich päť krát denne na modlitbu. Keďže dnes sa muezínom už nechce behať hore schodmi(tie minarety sú totiž riadne vysoké), majú modlitbu nahratú na prehrávačoch, ktoré sú presne načasované, a namiesto muezína zvoláva veriacich amplión. Zmysel modlitby, ktorú spieva, je asi takýto: „Alah je veľký, Mohamed je jeho prorok, poďte sa modliť.“


5.3.Sídelná štruktúra

        5.3.1.Sídla

 

Blok textu: Takto to vyzerá vo väčšine Tuniských miest.Najväčšie mestá:

Tunis(1 520 000 obyvateľov),

 Nabeul(360 000 obyvateľov),

 Sousse(120 000),

Keirouan(115 000),

Gabes(105 000)

 Bizerte(100 000 obyvateľov).

 

 

Najväčšie mestá sa nachádzajú na pobreží a čím ideme ďalej do vnútrozemia, tým je krajina pustejšia. Všetky mestá majú veľkú rozlohu, pretože tam stojí len veľmi málo vysokých budov. V každom meste stojí mešita s minaretom, ktorý je (okrem Tunisu) najvyššou budovou v meste.

Centrom každého mesta je Medina(Staré mesto), v ktorom stojí mešita a konajú sa tam trhy. Väčšina medín je veľmi pekná a medina v Tunise je zapísaná do UNESCO.

Na okraji Sahary bývajú dva domy od seba vzdialené približne päť až desať kilometrov (pritom majú všade elektrinu, dažďovú vodu zachytávajú do cisterien). Na Sahare nie je tiež ničím zvláštnym, keď vidíte neďaleko aj ďaleko od cesty chatrče z rohoží. Niektoré zrejme používajú len ako chlievy pre dromedáre, ale niektoré sú normálne zariadené, takže asi slúžia ako prechodné obydlia pre pastierov.

Pri soľných jazerách sa nachádza niekoľko dedín, v ktorých žijú aj černosi. Najsevernejšia z nich sa volá M`Dou. Je to veľká zvláštnosť, jediná černošská komunita severne od Sahary.


5.3.2.Významné mestá Tuniska

 

Najväččšími mestami a najdôležitejšími centrami cestovného ruchu sú:

Tunis: Hlavné mesto Tuniska má 1.800.000 obyvateľov. Leží v Tuniskom zálive, v severnej časti krajiny.

Nové mesto má moderný ráz a pripomína veľkomesto európskeho typu. Jadro mesta sa rozkladá okolo 1,6 km dlhej Avenue Habib Bourgiba. Domy na tejto ulici dostali v roku 2001 nové fasády, preto je to najskvostnejšia ulica v meste.

V meste sídli vláda, štátne úrady, sú tu sústredené divadlá, koncertné sály, spoločenské a vzdelávacie inštitúcie. V meste je viacero priemyselných podnikov, ktoré ponúkajú prácu ľuďom z celého Tuniska. Množstvo ľudí sem cestuje za prácou, aby si zabezpečili obživu

Mesto už nie je takým významným prístavom ako kedysi. Dnes jeho funkciu nahradili predmestia Rades a Goulette.

Tunis s okolím má veľa pamiatok. Staré mesto – medina je od roku 1979 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

 

Tabarka: malé prístavné mesto, žijúce z rybolovu a cestovného ruchu. V mori žijú langusty, ktoré sú vraj najchutnejšie z celého stredomoria. V meste stojí pevnosť zo 16. storočia. Vnútrozemie je zalesnené aj v lete a na pobreží sa krásnych skalných útvarov. Vzhľadom na dobrú polohu tu kedysi vyrástli rímske mestá Bulla Regia a Dougga. Mesto Dougga vzniklo spojením rímskej a numidskej dediny. Jeto jedna z najzachovalejších pamiatok na rímske obdobie. Obidve mestá sa nachádzajú neďaleko mesta Beja, hlavného mesta guvernorátu.

 

Bizerte: 98 tisícové mesto sa nachádza na pobreží, 65 kilometrov od Tunisu. V meste taktiež stojí pevnosť, táto je španielská. 30 km od Tunisu leží mesto Utika, pôvodne prístav, od ktorého sa začalo vzďaľovať more. V jeho blízkosti jediný krát prehral Hannibal bitku s Rimanmi. Neďaleko sa nachádza aj národný park Ichkeul.

 

 

Hammamet: Tridsať tisícové mesto leží na pobreží polostrova Cap Bon. Je to jedno z najvyhľadávanejších letovísk Tuniska, pričom ešte začiatkom minulého storočia sa tu vyskytoval iba jediný hotel. Dnes ich má táto oblasť cez stovku a stále sa stavia. Je to kúpeľné mesto, ležiace v tuniskom zálive a nad mestom sa nachádza pevnosť Kasbah z 15. storočia, ktorá vystupuje rovno z mora. Do tohoto strediska cestovného ruchu ľudia už cestujú od dvadsiatych rokov minulého storočia. Každoročne sa v tomto meste usporadúva medzinárodný divadelný festival.

 

Nabeul:Hlavné mesto guvernorátu Cap Bon má 55 000 obyvateľov. Je známe predovšetkým keramikou. Na severovýchode polostrova Cap Bon sa nachádzajú zrúcaniny starého púnskeho mesta Kerkouanu. Sú to najzachovalejšie zrúcaniny púnskeho mesta na svete.

 

Sousse: tretie najväčšie mesto(125 000), hlavné mesto Sahelu. Vzniklo skôr ako Kartágo, je staršie o plných sto rokov. Je to veľké stredisko cestovného ruchu s krásnymi plážami, ktoré má aj prezývku “Tunis nad morom, alebo Perla Stredomoria. Jadro mesta tvorí staré mesto – Medina, ktorá je jednou z najväčších v celom Tunisku. Nachádzajú sa tu aj katakomby, ktoré objavili až koncom 19. storočia, časť z nich je už zrekonštruovaná. Ich dĺžka je 5 km a v nich sa nachádza viac než 240 podzemných galérií.

Asi 6 km od tohto mesta leží prístav a turistické stredisko Port El Kantaoui.

 

Monastir:Malé mestečko nachádzajúce sa 17 kilometrov od Sousse sa preslávilo tým, že bolo rodiskom bývalého prezidenta, Habiba Bourghibu. Má v ňom aj veľké mauzóleum, ktoré denne navštevuje množstvo ľudí. Okrem toho v meste stojí aj Arabská pevnosť z 8. storočia, v ktorej sa natáčali zábery z Ježiša Nazaretského. Dnes má toto mesto okolo    36 000 obyvateľov a po Hammamete, Sousse a Jerbe je najdôležitejším centrom cestovného ruchu.

 

Mahdia:Leží 40 kilometrov južne od Monastiru. Žije predovšetkým z rybolovu a poľnohospodárstva. Je to pomerne tiché stredisko, ktoré zatiaľ nebolo tak zasiahnuté cestovným ruchom, ako ostatné. Je najzaujímavejšie tým, že neďaleko neho stojí tretí najväčší amfiteáter na svete-amfiteáter v El - Jem.

 

 

Sfax:Druhé najväčšie tuniské mesto má 230 000 obyvateľov a keď ho obchádzate autobusom, trvá to pol hodiny. Všetky mestá, pretože sa tu stavajú najviac dvoj-trojposchodové budovy, majú takúto veľkú rozlohu. Obyvatelia tohto mesta sú považovaní za najpodnikavejších v celej krajine a živia sa obchodom s morskými hubami, olivovým olejom, rybami a ovocím. No vzhľadom na to, že toto mesto je už veľmi na juhu, nie je tam taká pekná príroda, pretože je to už takmer na Sahare a je tam oveľa väčšia chudoba ako na severe, nechodí tam až tak veľa turistov ako do iných stredísk.

 

 

Toto sú najväčšie tuniské vnútrozemské mestá:

Douz

Tozeur

Gafsa

Keirouan

Beja

El Kef

Jendouba

Zaghouan

Siliana

Kasserine

...


5.4.Hospodárstvo

 

Najrozvinutejším a najdôležitejším priemyslovým odvetvím je ťažba nerastov. Najdôležitejšia z nich je ťažba fosfátov, ktoré sa ťažia okolo Gafsy. Kedysi malo Tunisko v ich ťažbe prvé miesto. Do 80. rokov sa radilo na štvrté miesto po USA, Rusku a Maroku. Najdôležitejšími vývoznými surovinami boli fosfáty a ropa. Ďalšou dôležitou surovinou je železná ruda, ktorej sa vyťaží pod milión ton ročne. Úplne na juhu sa ťaží ropa, ktorej sa vyťaží 1 – 10 miliónov ton ročne. Z miest sú najdôležitejšími strediskami Tunis, v ktorom prevláda tetilný, chemický, strojárenský a potravinársky priemysel, Sfax, v ktorom prevláda chemický a potravinársky priemysel a La Skhira (Šachíra), ktorá sa venuje chemickému priemyslu. Celkovo má Tunisko málo rozvinutý strojársky, chemický a textilný priemysel a stredne rozvinuté potravinárstvo.

Všetka elektrina sa vyrába tepelnými elektrárňami.

Dnes sú najdôležitejšie textilné a poľnohospodárske produkty a Tunisko je dnes štvrtým najväčším producentom olivového oleja na svete(vyrobí sa ho 200 000 ton ročne).

Významný je rybolov – vyloví sa okolo 100 000 t rýb ročne.

V Tunisku prevládajú hnedozeme, gaštanové a púštne pôdy. Z nich sa 20% využíva ako pastviny, 19% ako orná pôda, na 3,8 % sú lesy a 57,2% na iné(čiže väčšinou púšť). Pestujú sa hlavne olivy a citrusy, z obilnín prevažne pšenica a jačmeň, ale na polostrove Cap Bon sa pestujú aj hrozno, ibišteky, jasmíny a ďalšie a tunajšia úroda dokáže uspokojiť potreby celej zeme. Aj tak však musia niektoré plodiny stále dovážať. Po celej krajine sa chovajú ovce a v strednom Tunisku aj hovädzí dobytok.

Ďalším dôležitým zdrojom obživy sú rybolov a cestovný ruch.

HDP dosiahol 177,5 mld.dolárov(1996), z toho 16% pripadalo na poľnohospodárstvo, 28% na priemysel a 56% na služby.


5.5.Doprava

 

Leteckú dopravu zabezpečujú dve spoločnosti – Tunisair a Nouvelair. Je tu päť letísk – Tunis – Cartaghe, Monastir – Skanes, Jerba, Sfax a Tozeur.

 Cestná doprava: V krajine je dostatočne hustá sieť (20 830 km) ciest, z toho je 15 832 km asfaltových ciest s veľmi dobrým značením. Železničná a cestná sieť Tuniska patrí k najlepším v severnej Afrike.

Autobusom: národná tuniská dopravná spoločnosť (SNTRI), jazdí kvalitnými klimatizovanými autobusmi do takmer do každého mesta krajiny. Ich služby sú rýchle, komfortné a cenovo dostupné. V lete kvôli horúcim teplotám často jazdia v nočných hodinách. Regionálne autobusové linky sú lacné, pomalé a nie sú klimatizované. Tuniské skupinové taxíky – louage- berú piatich pasažierov a odchádzajú len keď sú plne naplnené. Ich cena je o niečo vyššia ako pri autobusoch. Väčšinou sú to biele mikrobusy značky Peugeot označené značkami vpredu aj vzadu. Smer jazdy každého vozidla vodič vykrikuje. Ich ceny sú regulované vládou. Pre šoférov v Tunisku sú hrozbou jazdci na mopedoch a nedisciplinovaní chodci. Benzín je lacný, drahé sú auto-požičovne. Jazdí sa na pravej strane cesty.

Vlakom: vlaky železničnej spoločnosti (SNCFT) sú moderné a jazdia na čas. Na hlavnej trati medzi Tunisom a mestom Gabés jazdia vlaky niekoľkokrát denne. Železničná sieť má 2 260 km.

Loďou: V Tunisku sa plavia dve trajektové linky. Jedna spája mesto Sfax s ostrovmi Kerkennah, druhá vychádza z mesta Jorf a plaví sa na ostrov Jerba do mesta Ajim.

Najdôležitejšie prístavy sú Tunis – La Goulette, Rades a Bizerte.


5.6.Vzdelávanie a zdravotníctvo

5.6.1.Školstvo

 

Povinná školská dochádzka pre mládež je od 6 do 15 rokov.Podla ústavy má každý občan právo na vzdelanie bez ohľadu na svoju národnosť a náboženstvo. V roku získania  nezávislosti(1956)bolo zistené, že 85% obyvatelstva vo veku nad 10 rokov nevie čítať a počítať. Prekonanie taživého dedičstva francúzskeho kolonializmu nebolo jednoduché;väčšina francúzskeho pedagogického personálu po roku 1956 opustila krajinu. V r.1972/1973 nebolo zaškolených asi 330 000 detí vo veku od 6 do 12 rokov, tj. viac ako tretina všetkých;väčšinu nezaškolených detí predstavovali dievčatá. V roku 1995 tvorili dievčatá 40% žiakov. V tomto smere bola situácia v mestách a na celom pobreží bola oveľa lepšia než na vnútrozemskom vidieku.

V tunisku sa stále prejavuje značný nedostatok kvalifikovaných pedagogických pracovníkov . V roku 1955 bola zriadená pedagogická škola pre výchovu učiteľov(École normale supérieure) a v.r. 1974/75 už 13 stredných škol bolo špecializovaných na výchovu učitelov na základnej škole. Výchova od roku 1956 je usmerňovaná ministerstvom národnej výchovy. Boli zrušené rozdiely medzi náboženskými a verejnými školami;učebné programy 208 nezávislých koránskych škol boli podstatne zmenené. V roku 1957 bolo zavedené členenie na obecne vzdelávacie školy a školy odborné a technické.V 60. rokoch sa značne zvýšil počet odborných škôl. Vo všetkých oblastiach zeme boli zriadené strediská pre likvidáciu analfabetizmu u dospelých. Dnes je negramotnosť už oveľa nižšia(40%) a mnoho dospelých navštevuje tieto strediská.

 

Rok

Počet obyvateľov nad 10 rokov

Analfabeti

%

1956

2 214 790

1 865 830

84,2

1966

3 004 195

2 025 203

67,4

 

Úradným jazykom v Tunisku je arabčina a francúština. Tunisania však doma rozprávajú „tuništinou“, nárečím, ktoré je vlastne zmiešaninou arabčiny a fracúštiny, ale obsahuje aj dosť vlastných prvkov.

V škole sa už od prvého ročníka vyučuje iba arabsky. Deti sa učia čítať, písať a počítať. Od druhého ročníka sa učia francúzsky(čiže sa učia novú abecedu!) a od piateho ročníka aj anglicky. Od piateho ročníka sa učia niektoré predmety(matematiku, biológiu, fyziku a chémiu) po francúzsky. Povinným predmetom je islamské náboženstvo a najväčší dôraz sa kladie na dejiny Tuniska, Maghrebu, arabskú literatúru a filozofiu. Na strednej škole si žiaci vyberú ďalší jazyk: nemčinu, španielčinu, taliančinu, alebo ruštinu. Bežný človek s maturitou teda ovláda 5 jazykov.

Aby žiaci po základnej škole neboli tak vystresovaní pri prijímačkách na strednú školu, už od prvého ročníka sa  tri mesiace učí a posledný týždeň tých troch mesiacov sú skúšky. Známkovanie má dvadsať stupňov, nie päť ako u nás. Existujú dva typy stredných škôl:gymnáziá a odborné školy. Odborné školy sa považujú vlastne len za učilištia, napríklad aj zdravotná škola. Po maturite si študent vyberie desať fakúlt(nemusia byť len v Tunisku) a počítač ho podľa jeho výsledkov zaradí na niektorú z nich. Tak sa niektorí tunisania dostanú do Európy.

 

 

5.6.2.Písmo a jazyk:

 

Úradným jazykom je jazyk, ktorým bol napísaný Korán: spisovná arabčina. V bežnom živote sa používa hovorová reč. Je blízka hovorovej reči Alžírska a Maroka, obsahuje však aj veľa talianskych, španielskych a francúzskych slov. Na vidieku sa v obmedzenej miere používa berberčina-jazyk pôvodných obyvateľov. Druhým úradným jazykom je francúzština, ktorá je veľmi rozšírená. Dohovoríte sa ňou prakticky v celej krajine, vydávajú sa v nej knihy a časopisy, používa sa v rozhlase a aj dopravné značky sú značené dvojjazyčne - arabsky a francúzsky.

Arabský jazyk je veľmi zložitý, hlavne pri písaní. Píše sa zhora dole, sprava doľava. Píšu sa len spoluhlásky, samohlásky sa len naznačujú, aj to len v niektorých textoch. Písmo má 28 znakov, ktoré sú odvodené od deviatich základných znakov. Samohlásky sa píšu preto, aby sa zabezpečilo správne čítanie Koránu a iných dôležitých textov. Šikmá čiarka nad spoluhláskou znamená „a“, šikmá čiarka pod znakom znamená „i“ a oblúčik nad spoluhláskou „u“. Keďže Korán zakazuje zobrazovanie ľudí a zvierat, písmo sa spolu s geometrickými a rastlinnými motívmi používa na ozdobu budov. Toto písmo je po čínskom a latinke najpoužívanejšie na svete.

 

 

 

5.6.3.Zdravotníctvo

 

Od konca francúzskej kolonizácie sa životné podmienky obyvateľov veľmi zlepšili. Lenže predtým boli také zlé, že Tunisko stále ešte nedosahuje európsku úroveň.

V roku 1963 bola veľmi zlá hlavne situácia v zdravotníctve. V Tunisku bolo vtedy 503 lekárov, 81 zubárov a 196 lekárnikov. Nemocničných lôžok bolo 2,25 na 1 000 obyvateľov. Odvtedy sa situácia značne zlepšila. V roku 1996 pripadalo na jedného lekára 1870 obyvateľov, v roku 2003 už len 1492. Zvýšila sa aj priemerná mzda, gramotnosť a vôbec životná úroveň.


5.7.Cestovný ruch

Tunisko má veľmi priaznivé podmienky pre rozvoj cestovného ruchu . Príjemná prímorská klíma, takmer 1200 km pláží ( od alžírskych až po líbyjské hranice ) a množstvo historických zaujímavostí a zvláštností - včetne kúzla saharských púští a oáz -  robí Tunisko turisticky prítažlivým.

Organizáciou a riadením cestovného ruchu je poverený Štátny úrad pre turistiku O.N.T.T ( Office National du Tourisme Tunisien ). V poslednom desatročí zaznamenal vývoj cestovného ruchu v Tunisku ako za podpory štátneho, tak súkromného sektoru pozoruhodný vývoj.

Bola vybudovaná rada moderných hotelov ( na plážach aj vo vnútrozemí v saharských oblastiach a blízko archeologicky zaujímavých centier ), ktoré poskytujú pri únosných cenách úplné pohodlie i najnáročnejším turistom.

Príjem z cestovného ruchu sa stává každoročne doležitou položkou štátneho rozpočtu Tuniska.V roku 1975 kryly príjmy z cestovného ruchu polovicu schodu obchodnej bilancie.
 Podľa národnosti sa na prílive zahraničných turistov do Tuniska najviac podieľalo
Francúzsko-29%
Veľká Británia-9%

Belgicko-5%
V rokoch 1973 a 1974 došlo k určitej stagnácií v prílive turistov, avšak od roku 1975 je možno sledovať dynamický vzostup.

S postupným zlepšovaním komunikácií, ubytovacích možností a sprístupnením niektorých zaujímavých miest leteckým spojením sa rozširuje aj oblast dalšieho využitia turistického ruchu.

Teraz sa na príleve turistov najviac podieľa:

Líbya.......................... 25%

Nemecko.................... 15%

Francúzsko................. 14%

Alžírsko...................... 14%

Ostatné krajiny........... 32%

Ročne navštívia Tunisko takmer 4 milióny turistov.


6.Premeny Tuniska vplyvom cestovného ruchu

6.1.Najväčšie sídla pri pobreží

 

 

Tabarka: oblasť okolo Tabarky nemá také krásne piesočnaté pláže ako zvyšok krajiny. Preto tu nechodí tak veľa turistov ako inde. Tabarka je malé prístavné mesto, žijúce z rybolovu a cestovného   

 ruchu. V mori žijú langusty, ktoré sú vraj

najchutnejšie z celého stredomoria. V meste stojí

pevnosť zo 16. storočia. Vnútrozemie je zalesnené aj v lete a na pobreží sa krásnych skalných útvarov. Vzhľadom na dobrú polohu tu kedysi vyrástli rímske mestá Bulla Regia a Dougga. Mesto Dougga vzniklo spojením rímskej a numidskej dediny. Jeto jedna z najzachovalejších pamiatok na rímske obdobie. Mesto Bulla Regia naopak zaujme tým, že väčšina domov sa zachovala pod zemou. Stavitelia tohto mesta totiž svojrázne vyriešili letné horúčavy-domy rozdelili na letnú a zimnú časť. Letná časť sa nachádzala pod zemou a svetlo a vetranie prichádzali cez otvory v podlahe. Obidve mestá sa nachádzajú neďaleko mesta Beja, hlavného mesta guvernorátu.

 

 

Bizerte: 98 tisícové mesto sa nachádza na pobreží, 65 kilometrov od Tunisu. V meste taktiež stojí pevnosť, táto je španielská. 30 km od Tunisu leží mesto Utika, pôvodne prístav, od ktorého sa začalo vzďaľovať more. V jeho blízkosti jediný krát prehral Hannibal bitku s rimanmi. Neďaleko sa nachádza aj národný park Ichkeul.

 

Tunis: Hlavné mesto Tuniska má 1.800.000 obyvateľov. Leží v Tuniskom zálive, v severnej časti krajiny.

Prvá osada vznikla na tomto mieste v roku 2.000 p.n.l. a rozvíjala sa až do doby zničenia Kartága Rimanmi. To bolo roku 146 n.l. Mesto malo výhodnú strategickú polohu, ktorú si všmli aj Arabi, ktorí tu dali v 12. storočí vystavať na troskách Kartága mesto Tunis. Za vlády Havsovcov v 13. storočí sa Tunis stal hlavným mestom krajiny. Vtedy tu bola založená aj moslimská univerzita. Neskôr bol Tunis pod silným vplyvom

Blok textu: www.mccullagh.orgŠpanielov, následne Turkov. Svoj rozvoj zaznamenal aj počas francúzskeho protektorátu. Vedľa arabskej mediny sa tak vystavalo nové mesto s prehľadným usporiadaním podobným tomu francúzskemu. V tom čase tu žili Francúzi aj Taliani. Nové mesto má moderný ráz a pripomína veľkomesto európskeho typu. Jadro mesta sa rozkladá okolo 1,6 km dlhej Avenue Habib Bourgiba. Domy na tejto ulici dostali v roku 2001 nové fasády, preto je to najskvostnejšia ulica v meste.
V meste sídli vláda, štátne úrady, sú tu sústredené divadlá, koncertné sály, spoločenské a vzdelávacie inštitúcie. V meste je viacero priemyselných podnikov, ktoré ponúkajú prácu ľuďom z celého Tuniska. Množstvo ľudí sem cestuje za prácou, aby si zabezpečili obživu

Hlavnému mestu sa s obľubou hovorí „Paríž severnej Afriky“, pretože si rovnako ako francúzska metropola potrpí na tradície a zároveň má svoj typický šarm. Čo sa týka zhonu a chaosu, môže Tunis súperiť s európskymi veľkomestami, zároveň však v sebe nesie nádych exotiky, ktorý sprostredkovávajú všadeprítomné orientálne melódie, dekoratívne ozdoby tradičných domčekov v medine či skryté nákupné uličky. Vďaka miernemu podnebiu sa väčšina života odohráva na ulici. Na uliciach neuvidíme takmer žiadnych žobrákov, ale kvôli chudobe vyrástol okolo mesta veniec chudobných obydlí.

Mesto už nie je takým významným prístavom ako kedysi. Dnes jeho funkciu nahradili predmestia Rades a Goulette.

Tunis s okolím má veľa pamiatok. Staré mesto – medina je od roku 1979 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V bývalom paláci osmanských miestodržiteľov sa v súčasnej dobe nachádza nádherné múzeum Bardo so zbierkou pestrofarebných antických sôch, mozaík a islamského umenia.

Asi najznámejšia tuniská pamiatka – Kartágo – sa nachádza na jednom z predmestí Tunisu. Dnes nemôžme obdivovať Kartágo z čias féničanov, ktoré bolo zrovnané so zemou, ale rímske mesto s Antoniovými kúpeľmi.

Veľmi pekné je aj neďaleké mestečko Sidi Bou Said. Bolo založené už za čias Kartága a spolu s ním bolo aj zničené. Keď Rimania Kartágo obnovili, ožilo aj toto mestečko. Ako Kartágo, aj Sidi Bou Said spája množstvo legiend. Podľa jednej sa tu stretol francúzsky kráľ Ľudovít, prezývaný svätý, s jedným naozaj svätým mužom, ktorý mu poradil, aby zanechal boje, prestúpil na islam a usadil sa tu. Ľudovít váhal, ale nakoniec zostal. Stretol tu totiž krásnu berberku a to rozhodlo. V tom čase tu zúril mor a naň zomieral aj dvojník kráľa Ľudovíta. Vzhľadom na to, že prestúpenie na inú vieru by vo Francúzsku nebolo prešlo len tak, celkom vhod mu prišla smrť jeho dvojníka. Vyhlásil sa za mŕtveho a zo svojou milou dožil svoj život práve tu, v Sidi Bou Said. Dnešnú podobu dostalo mestečko v 16. storočí a je vlastne pozostatkami maurskej doby a andalúzskej kultúry. Po dobytí Španielska kresťanmi sa práve sem, na sever Afriky, uchýlili arabskí Andalúzania. Priniesli sem svoje remeslá, umenie a svoj spôsob života. Na začiatku 20. storočia sa mestečko stalo obľúbeným miestom francúzskeho šľachtica, baróna z Erlangenu. Tento pán tu skúpil všetky paláce a v r. 1916 práve vďaka jeho osobe vyšiel kráľovský dekrét, v ktorom sa písalo, že na dedine sa nesmie nič meniť a táto skutočnosť pretrváva dodnes. V tomto meste je zakázané namaľovať dom inou farbou, ako modro-bielou, ináč dostanete pokutu. Natáčalo sa tu mnoho záberov z filmu Angelika a vyrábajú sa tu prekrásne vtáčie klietky.

Hammamet: Tridsať tisícové mesto leží na pobreží polostrova Cap Bon. Je to jedno z najvyhľadávanejších letovísk Tuniska, pričom ešte začiatkom minulého storočia sa tu vyskytoval iba jediný hotel. Dnes ich má táto oblasť cez stovku a stále sa stavia. Je to kúpeľné mesto, ležiace v tuniskom zálive a nad mestom sa nachádza pevnosť Kasbah z 15. storočia, ktorá vystupuje rovno z mora. Na jej dvore sa nachádza umelecké múzeum, v ktorom sú umiestnené tradičné svadobné oblečenia. Do tohoto strediska cestovného ruchu ľudia už cestujú od dvadsiatych rokov minulého storočia. Nachádza sa tu aj 18-jamkové golfové ihrisko, na ktorom sa hrávajú medzinárodné súťaže. Každoročné sa v tomto meste usporadúva medzinárodný divadelný festival. Predstavenia sa konávajú pod šírym nebom, v stredisku, ktoré je postavené podľa vzoru starého rímskeho amfiteátra. Dnes sa neďaleko neho nachádza aj luxusný jachtový prístav a hotelová štvrť Hammamet-Yasmine. Zaujímavosťou Hammametu je zvláštne značenie domov: počet hviezdičiek označuje, koľko pútí do Mekky vykonal obyvateľ, počet rúk, koľko rodín v dome žije a obrazec, ako pracuje otec rodiny.

 

Nabeul:Hlavné mesto guvernorátu Cap Bon má 55 000 obyvateľov. Je známe predovšetkým keramikou. Hrčiarske výrobky sú ručne vyrábané a sú maľované v typických farbách modrá, biela, zelená a žltá. Motívy na tejto hrubostennej keramike sú buď citrusy, alebo ryby. Ak sa tu náhodou zastavíte, určite uvidíte domácich pri práci, rovno na dvore svojho domu. Okrem keramiky tu vyrábajú aj krajku, jemné výšivky a tiež aj voňavky, ktoré vyrábajú podľa starých receptov.

Na severovýchode polostrova Cap Bon sa nachádzajú zrúcaniny starého púnskeho mesta Kerkouanu. Sú to najzachovalejšie zrúcaniny púnskeho mesta na svete.

 

Sousse: tretie najväčšie mesto(125 000), hlavné mesto Sahelu, bolo už v minulosti nazývané „frugifera“, úrodné. Dnes sa to tam skôr podobá na európske, ako na africké mesto. Vzniklo skôr ako Kartágo, je staršie o plných sto rokov. Je to veľké stredisko cestovného ruchu s krásnymi plážami, ktoré má aj prezývku “Tunis nad morom, alebo Perla Stredomoria”. Večer tu máte možnosť zažiť čulý ruch, je tu veľká diskotéka. Dnešnú podobu získalo mesto až po príchode Arabov v 9. storočí. Jadro mesta tvorí staré mesto – Medina, ktorá je jednou z najväčších v celom Tunisku. Mesto je obklopené hradbami, v ktorých sú otvory, cez ktoré sa na nepriateľov lial rozpálený olej. Hradby postavili v 9. storočí na obranu mesta pred neprateľmi, ktorý prichádzali po mori a tiež aj pred útokmi Bereberov z vnútra krajiny. Nachádzajú sa tu aj katakomby, ktoré objavili až koncom 19. storočia, časť z nich je už zrekonštruovaná. Ich dĺžka je 5 km a v nich sa nachádza viac než 240 podzemných galérií. Katakomby slúžili ako pohrebisko rímskej ríše. V galériach sa nachádza 15 tisíc hrobiek, ktoré sú pokryté mramorom z 2. – 5. storočia. Asi 6 km od tohto mesta leží prístav a turistické stredisko Port El Kantaoui.

 

Monastir:Malé mestečko nachádzajúce sa 17 kilometrov od Sousse sa preslávilo tým, že bolo rodiskom bývalého prezidenta, Habiba Bourghibu. Má v ňom aj veľké mauzóleum, ktoré denne navštevuje množstvo ľudí. Okrem toho v meste stojí aj Arabská pevnosť z 8. storočia, v ktorej sa natáčali zábery z Ježiša Nazaretského. Dnes má toto mesto okolo    36 000 obyvateľov a po Hammamete, Sousse a Jerbe je najdôležitejším centrom cestovného ruchu.

 

Mahdia:Leží 40 kilometrov južne od Monastiru. Žije predovšetkým z rybolovu a poľnohospodárstva. Je to pomerne tiché stredisko, ktoré zatiaľ nebolo tak zasiahnuté cestovným ruchom, ako ostatné. Je najzaujímavejšie tým, že neďaleko neho stojí tretí najväčší amfiteáter na svete-amfiteáter v El - Jem.

El-Jem:Tento amfiteáter je vidieť už z diaľky-a to naozaj z diaľky, pretože rovná cesta, ktorá k nemu vedie, má 20 kilometrov. Je to monumentálna stavba, ktorá bola až do nedávna zanedbávaná a rozpadávala sa. Teraz je však už zrekonštruovaná a v lete sa tu odohrávajú hudobné festivaly.

El-Jem, pôvodne Thysdrus, je mesto, ktoré malo kedysi oveľa viac obyvateľov, ako teraz, a zameriavalo sa na pestovanie olív.

Koloseum dal v roku 230 postaviť Gordianus, pôvodne správca rímskej provincie Africa, ktorý sa vzbúril a dal sa vyhlásiť za cisára. Má oválny pôdorys, je 36 m vysoké a mohlo pojať 40 000 divákov. Keď sa tu v 17. storočí opevnili berberi, ktorí sa bránili pred tureckou nadvládou, bola jedna jeho polovica takmer úplne zničená arabským delostrelectvom.

 

 

Sfax:Druhé najväčšie tuniské mesto má 230 000 obyvateľov a keď ho obchádzate autobusom, trvá to pol hodiny. Všetky mestá, pretože sa tu stavajú najviac dvoj-trojposchodové budovy, majú takúto veľkú rozlohu. Obyvatelia tohto mesta sú považovaní za najpodnikavejších v celej krajine a živia sa obchodom s morskými hubami, olivovým olejom, rybami a ovocím. No vzhľadom na to, že toto mesto je už veľmi na juhu, nie je tam taká pekná príroda, pretože je to už takmer na Sahare a je tam oveľa väčšia chudoba ako na severe, nechodí tam až tak veľa turistov ako do iných stredísk.

 

Ostrov Jerba: Tento ostrov sa nachádza v Gabesskom zálive a je pekným a obľúbeným dovolenkovým centrom. Žije na ňom 90 000 obyvateľov. Je tu veľmi pekná príroda, krásne pláže a teplo, preto má tretie miesto medzi tuniskými destináciami. Je to najväčší tuniský ostrov(514 km2) a nachádza sa 6 kilometrov od pevniny. Už v dávnej minulosti  sa tu prisťahovalo niekoľko skupín Židov, ktorí majú aj vlastnú synagógu v meste La Ghriba.


6.2.Osídlenie vnútrozemia

 

Matmata: V tejto dedine stoja berberské obydlia (strana 35) a neďaleko nej sa natáčali Hviezdne vojny. Je to niekoľkohodinová zastávka pri výlete na Saharu, preto sa tu denne zdrží podľa môjho odhadu okolo 300 ľudí.

 

Douz:Malé mesto taktiež žije z cestovného ruchu. Toto však trochu inak - každý štvrtok sa tu konajú trhy so zvieratami, hlavne s dromedármi. Je tiež zastávkou pri výlete na Saharu. Neďaleko sa začína púšť, na ktorej sa ide na hodinovú prechádzku na dromedároch.

 

Tozeur:V najväčšej tuniskej oáze sa nachádza aj medzinárodné letisko. Neďaleko alžírskych hraníc ležia tri horské oázy – Mides, Chebika a Tamerza - a cesta k nim tvorí malú časť trasy pretekov Paríž – Dakkar.

 

V meste Gafsa sa našiel najstarší človek na území Tuniska (spred 400 000 rokov). Neďaleko je veľké stredisko ťažby fosfátov.

 

Keirouan je po Mekke, Medine a Jeruzaleme štvrtým najposvätnejším mestom islamu. Stojí v ňom najstaršia mešita na území Tuniska. Okrem toho je to veľmi známe mesto, pretože sa v ňom vyrábajú nádherné koberce. Vyrábajú ich keirouanské ženy. Každá z nich má doma jeden stroj  na ich výrobu. Tieto koberce sú špecifické tým, že sú z uzlíkov, ktoré sa pletú ručne. Koberce najvyššej kvality pozostávajú zo 160 000 uzlíkov na m2. Pletú sa približne rok a pol a sú dosť drahé, ale veľmi kvalitné. Najkvalitnejšie z nich sa posielajú do najväčších obchodov v Tunisku.

 

 

V celom Tunisku platí nepísané pravidlo, ktoré je väčšinou aj dodržiavané, že žiadna stavba nesmie byť vyššia ako dospelá palma. Preto majú všetky mestá takú veľkú rozlohu.

Určite najzaujímavejšími obydliami sú troglodyty-berberské jaskyne. Na Sahare bolo vtedy, keď sme ich navštívili okolo 50° C, no keď sme tam vošli, vo vnútorných miestnostiach bolo okolo 20°. Tieto jaskyne sa nachádzajú v Daharských horách neďaleko Matmaty. Začínajú sa hĺbiť od vrcholu kopca. Vytvorí sa malé „nádvorie“, z ktorého sa vykopú miestnosti a vchod. Jaskyňa nakoniec vyzerá takto:

Všetky steny sú omietnuté a izby majú kamennú podlahu. Okrem vonkajších, pevných drevených dverí, sú všade závesy. V izbách vládne prítmie a príjemný chládok. Nádvorie, ktoré sa používa hlavne ako obývačka, nemá strechu a je tam príšerná horúčava. Medzi vchodmi do izieb sa nachádzajú výklenky, v ktorých napríklad melú obilie. Nad vchodmi sú zasa kresby, na ktorých je napísané Alah a Mohamed.

Mnohým sa tieto príbytky môžu zdať zaostalé, ale to vôbec nie je pravda. Aj tu majú elektrinu a vyzerá to dosť smiešne, keď idete okolo kopca a na tom je pripevnený satelit. Všade majú rádio a vo väčšine domov aj televízor. Pred vchodom je do kopca vysekaný dvor, na ktorom je drevený záchod a obrovská cisterna, do ktorej počas dažďov zachytávajú vodu.


6.3.Domorodé obyvateľstvo

 

V minulosti boli Berberi pánmi celého tuniského územia, no neskôr boli stále viac utláčaní, najprv Kartágincami, potom Rimanmi a potom Turkami. V období tureckej nadvlády sa istý čas bránili v koloseu El Jem, ktoré vďaka strieľaniu z diel ostalo vo veľmi zlom stave. Všetky tieto skúsenosti spravili z Berberov veľmi šetrných ľudí.

V komore majú vždy zásoby na minimálne rok a celkovo ich obydlia sú dosť neprístupné. Veď asi kilometer od tejto berberskej dediny sa natáčala časť z Hviezdnych

vojen, pretože to tu vyzerá ako na mesiaci.

 

Najväčšie mestá sa nachádzajú na pobreží a čím ideme ďalej do vnútrozemia, tým je krajina pustejšia. Aj vo veľkých mestách to vždy vyzerá ako po druhej svetovej vojne - väčšina domov je neomietnutá, vyzerajú, akoby sa rozpadali a na juhu(v oblasti chottov a južnejšie) domy ani nemávajú strechy, pretože dom bez strechy sa považuje za nedokončený, takže sa zaňho neplatí daň. Keďže tam prší strašne málo, nemusia sa báť ani dažďa. V Tunisku neexistuje podpora v nezamestnanosti, preto sa každý človek snaží postaviť si dom, aby, keď ho náhodou vyhodia z práce, neostal na ulici. Postupne, keď už má zarobených viac peňazí a rodina sa rozrastá, dostavuje ďalšie miestnosti. S omietkou si väčšinou starosti nerobia, preto to tam tak vyzerá. Keď idete po Sahare, po ceste, na ktorej je najbližšia dedina vzdialená 100 km, a uvidíte dromedárov(to sú jednohrbé ťavy, normálne ťavy v Tunisku nežijú), nemyslite si, že je to divé stádo. Tieto zvieratá nikdy nežijú voľne. Musíte sa okolo seba poriadne poobzerať a niekde v diaľke uvidíte dom. Na okraji Sahary bývajú dva domy od seba vzdialené približne päť až desať kilometrov (pritom majú všade elektrinu a vodu zachytávajú do cisterien). Na Sahare nie je tiež ničím zvláštnym, keď vidíte neďaleko aj ďaleko od cesty chatrče z rohoží. Niektoré zrejme používajú len ako chlievy pre dromedáre, ale niektoré sú normálne zariadené, takže asi slúžia ako prechodné obydlia pre pastierov.


6.4.Problém dezertifikácie

 

Keďže púšť zaberá takmer tretinu tuniského územia, obyvatelia na juhu majú veľké problémy s dezertifikáciou.Zabraňujú jej hlavne tým, že na okrajoch púšte vysádzajú rôzne kríky. Väčšina z nich vyschne, ale aj tak je to celkom dobrá zátarasa. Druhým spôsobom, ktorý zabraňuje hlavne erózii svahu, je stavanie múrikov na kopcoch. Na múrikoch sa zachytáva voda a potom tam môžu sadiť stromy.

Najúčinnejším spôsobom, ako zabraňujú dezertifikácii je, že na okraji púšte stavajú vetrolamy. Vietor nafúka piesok a pred vetrolamom sa tvorí duna. Keď už začne presahovať cez vetrolam, postavia ho na vrchol duny. Tak postupne vznikajú veľké, niekedy až desaťmetrové duny. Posledný spôsob je, že okolo polí a dedín stavajú ploty, na ktoré pripevňujú rohože a niekedy ešte za ne nasadia kríky.

 

 

6.5.Moje dojmy a skúsenosti

 

 

O Tunisanoch sa hovorí, že sú veľmi mierumilovní, priateľskí a pohostinní. Ja si myslím, že sa to nedá tak povedať, ale naše dojmy z nich boli celkom dobré. Veľmi dobre vedia odhadnúť človeka hneď na prvý pohľad. Napríklad, keď sme išli po ulici, pýtali sa nás obchodníci, či sme česi, alebo slováci, a to už z diaľky, takže nemohli počuť, akou rečou sa rozprávame. Takisto niekde v obchode, keď predavač zistí, odkiaľ ste, môžete s ním prehodiť aj pár viet po „československy“. Sú pohostinní, ale väčšinou preto, lebo rátajú s tým, že dostanú nejaký bakšiš, teda prepitné. Na turistov sú už tak zvyknutí, že vedia, čo na koho platí a vedia byť veľmi otravní, hlavne, keď chcú niečo predať alebo nadviazať novú známosť. Vo všetkých obchodoch sa musíte, ako v celom arabskom svete, jednať o cenu. Výnimkou je niekoľko obchodov v tých najväčších mestách, kde sú pevné ceny, aj v tých však môže predavač, keď chce, znížiť cenu o pár dinárov ( jeden dinár je približne dvadsať korún a delí sa na tisíc milimov ). To sa však musíte vedieť jednať a nesmiete byť nemci. Môžte rozprávať nemecky, ale len vtedy, keď vedia, že nie ste nemci. Aj keď tí tvoria väčšinu turistov, tunisania ich nemajú radi. Z časti to pramení ešte z čias vandalskej nadvlády, čo vraj bolo to najhoršie, čo ich kedy postretlo, a z časti kvôli tomu, že nemci sú veľmi šetrní. Neradi za niečo platia a neradi dávajú prepitné a vyhovárajú sa tak, že vraj nemajú peniaze. Sú však oveľa bohatší ako tunisania. Kôli tejto nenávisti bývajú v niektorých obchodoch veľmi vysoké ceny. Keď napríklad slováci kvôli tým cenám chcú odísť z obchodu, predavač lámanou slovenčinou povie: „toto cena pre kapitalistov. Ty ne kapitalista, pre teba za polovicu.“ Myslí tým, že slovensko nie je taká bohatá krajina.

Obyvatelia Tuniska sú oveľa viac zvyknutí na horúčavu ako my, čo je vlastne dosť logické. Najviac to však vidno, keď idete po asfaltke na Sahare, kilometer od Alžírskych hraníc, veziete sa v klimatizovanom autobuse a aj tak je vám od horúčavy zle a zrazu, 15 km od dediny, uvidíte araba na bycikli. Vtedy ich už naozaj obdivujete. Majú tak odolnú kožu na nohách ( niektorí ), že podvečer chodia po púšti bosí. Na Sahare najprv rozmýšľate, či im nie je horúco, keď tam strávia celý deň celí zahalení. Po hodine jazdy na ťavách však nakoniec uznáte, že takéto „beduínske oblečenie“ je veľmi dobrá vec. Chráni pokožku pred spálením, hlavu pred úpalom, aj tvár pred pieskom.

Obľúbenou zábavou Tunisanov, žijúcich na Sahare, sú dostihy na dromedároch. Pri týchto pretekoch však dromedáre behajú bez jazdca a nebehajú do kruhu, ale rovno. Ich páni idú vedľa nich na džípoch a pozorujú ich. Predtým sa na riadenie používali deti, ktoré dromedárom sedeli na chrbtoch, ale keďže to bolo ťažké aj pre ťavy, aj pre deti, považovalo sa to za detskú prácu, ktorá bola neskôr zakázaná. Preto to teraz vyriešili dosť zaujímavo – dromedárovi pripevnia na chrbát vysielačku, naladenú na príjem, a keď idú vedľa neho na aute, riadia ho vysielačkou. Majú teda diaľkovo riadené ťavy.

Pri soľných jazerách sa nachádza niekoľko dedín, v ktorých žijú aj černosi. Najsevernejšia z nich sa volá M`Dou. Je to veľká zvláštnosť, jediná černošská komunita severne od Sahary.

V podstate celá južná časť Tuniska je dosť chudobná. Životné podmienky tamojších obyvateľov sú niekedy šokujúce. Mäsiarstvá sú len tak, na ulici, mäso je vystavené vonku niekoľko dní a poletujú okolo neho muchy. V autobusoch stojí vo dverách sprievodca, ktorý predáva lístky, čím vlastne bráni tomu, aby ľudia chodili načierno.( Len na porovnanie: 20 km z Monastiru do Sousse stojí 500 milimov, čiže 10 sk.) Hygiena je tiež veľmi zaujímavá. Niektorí obyvatelia bez problémov jedia staré, smradľavé mäso, od ktorého, keď ho nesú domov, zapácha celý autobus. Zvratky v autobuse nepoumývajú, ale len ich zasypú pieskom, takže si viete predstaviť, aká je to dokopy skvelá aróma.

Nie je to však tak v celom Tunisku. Ja som navštívila len oblasť južne od Sousse, takže som vlastne nebola v bohatšej časti krajiny. Táto časť, hlavne oblasť okolo Nabeulu, je obilnicou celého štátu. Je tu aj v lete všade zeleň, nie ako na juhu. Vplyv Európy, hlavne Francúzska a Talianska, je oveľa citeľnejší. Veď Sicília je len 170 kilometrov odtiaľ. Táto časť je oveľa bohatšia, častejšie tu prší, je tu subtropické podnebie a viac sa to podobá na pobrežie Francúzska alebo Talianska, ako na Afriku. Preto tu žije oveľa viac ľudí. Ich mentalita je tu však podobná ako na juhu.


        Záver

 

Väčšina ľudí si myslí, že Tunisko je zaostalá, chudobná krajina. Myslela som si to aj ja, ale po jeho návšteve som zmenila názor. Aj keď životné podmienky na juhu sú dosť zlé, nie je to tak všade, len na Sahare. Obyvatelia sú celkom dobre vzdelaní  a aj bežný človek s maturitou ovláda päť jazykov. Negramotnosť obyvateľstva postupne klesá – pred štyridsiatimi rokmi bola dvakrát väčšia. To však spôsobil francúzsky kolonializmus. Tunisko je nábožensky veľmi tolerantné. V Tunise stojí aj funkčný kresťanský kostol a na Jerbe židovská synagóga. Je to vďaka bývalému prezidentovi Habibovi Bourghibovi, ktrorý sa zaslúžil o nenásilné odtrhnutie Tuniska od Francúzska, zrovnoprávnil ženy s mužmi a vďaka nemu sa výrazne zlepšili životné podmienky obyvateľov.

Keďže Tunisko žije prevažne z cestovného ruchu, obyvatelia sú už na turistov zvyknutí. Vedia odhadnúť národnosť človeka hneď na prvý pohľad(väčšinou), ale vedia byť veľmi nepríjemní. O tom, že ak vás niekde obslúžia a nebudú od vás pýtať prepitné, až kým im ho nedáte, môžete len snívať. Nad ich hygienou sa nám niekedy až rozum zastavuje, no im to pripadá úplne normálne.

Na niektorých stránkach na internete môžeme nájsť mnoho informácií o Tunisku a Tunisanoch, od tých najextrémnejších až po najmiernejšie. Pravda je, pravdaže, niekde medzi tým. Netreba veriť tvrdeniam v cestovnej kancelárii, že v Tunisku takmer nikdy neprší. To nie je pravda, pretože v niektorých oblastiach na severe prší toľko, koľko u nás. Na juhu síce prší len na jar a v zime, ale nie je to pravidlo. Jeden náš známy bol na dovolenke v Tunisku pred niekoľkými rokmi, ale celú dovolenku musel byť len v hoteli, lebo pršalo a bolo len dvadsať stupňov. Naopak, niektoré zdroje vykresľujú Tunisko až príliš čierne. Sú to väčšinou stránky s reakciami na návštevu tejto krajiny. Ľudia tam píšu, že je tam špina, nuda a strašné horúčavy, až z toho ochoreli. Podľa mňa by sa však tí, čo to písali, mali zamyslieť nad tým, že ak chcú dokonalú dovolenku, mali by si zaplatiť päťhviezdičkový hotel so stálym programom. Okrem toho, každý by určite mal počúvať rady delegátov CK keď vravia, že tuniská voda má iné zloženie ako naša, preto by sme ju prvých pár dní nemali piť, umývať si ňou zuby, ani si kupovať nápoje s ľadom.

Aj napriek všetkým negatívam Tunisko navštívi každý rok mnoho turistov. Je to zrejme preto, že to tam ešte nie je také drahé ako napríklad na Cypre, majú tam takmer istotu, že budú mať pekné počasie, sú tam naozaj krásne pláže a obyvatelia sú veľmi ochotní. Okrem toho, keď k tomu pridáme mnoho historických a prírodných pamiatok, môžeme s čistým svedomím povedať, že Tunisko má turistom čo ponúknuť. Zrejme preto ho každý rok navštívi toľko ľudí.


 
Reklama